Fotka v životopise - áno, či nie? To je otázka.

"Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky". Táto stará antická múdrosť sa na Slovensku používa rovnako mylne ako fotografia v životopise. Málokto sa pri týchto slovách pozastaví a hlbšie sa zamyslí, čo tým chcel Hérakleitos vlastne povedať. Väčšina ľudí vysloví tieto slová ako príkaz. Dramatické upozornenie, že by sme sa do rovnakej situácie nemali dostať znova. Každý z nás to už aspoň raz počul, napríklad keď zvažoval návrat k bývalému partnerovi. "Čo si sa načisto zbláznil?! Nevstúpiš predsa dvakrát do tej istej rieky!" v dobrej viere vtedy dvíhal varovný prst najlepší kamarát. Nejde však o to, či by sme mali, alebo nie - jednoducho sa to nedá. Do tej istej rieky už nevstúpiš, pretože je iná. Mení sa každú sekundu, každým pohybom jej vodných obyvateľov, mení ju dážď, vietor, mesiac aj slnko. Vďaka množstvu neustálych malých a veľkých zmien je v každom momente iná a my tak na prvý pohľad vstupujeme do tej istej rieky, ale ak by sme sa pozreli lepšie, videli by sme jej novú, dočasnú a neopakovateľnú podobu.

Ak by sme sa rovnako pozorným okom pozreli na fotku v životopise, zistili by sme, že tam viac nepatrí ako patrí.

Kedy fotka do životopisu patrí? Patrí tam vtedy, keď reagujeme na špecifickú pracovnú ponuku, pri ktorej je dôležitá naša tvár, či postava. Napríklad pri pracovnej pozícii moderátora televíznych novín, hostesky, alebo modelky. Tu si prirodzene treba dať veľký pozor, aby priložená fotografia čo najviac zodpovedala realite, neukazovala viac ako má a podčiarkla našu profesionalitu tým, kde a ako fotografia vznikla. Ak si do životopisu dáme selfie z výťahu, napriek tomu, že nám to na nej z nášho pohľadu naozaj pristane, máme hneď zbytočne body dole. Ak si to teda pracovná pozícia vyžaduje, urobme všetko preto, aby nám priložená fotka svojim spracovaním pootvorila dvere k osobnému stretnutiu na pracovnom pohovore.

Ak si to pracovná pozícia vyslovenie nevyžaduje, fotografia do životopisu nepatrí. Týmto jednoduchým vyhlásením by som mohol túto tému uzavrieť, ale prehovoril som sa, že bude rozumnejšie, ak tento "radikálny" postoj náležite vysvetlím. Použijem príklady, lebo ich mám radšej ako teóriu. Budú dva. Nie preto, lebo iné nemám, ale preto, že píšem blog a ak by som mal spísať všetky, bola by z toho kniha.

Fotka v životopise je úplne iná forma grafického obsahu ako text, ktorý tvorí gro životopisu. Je to obrázok. Napriek tomu, že je v porovnaní s textom v menšine, vyhráva na celej (štartovacej) čiare. Obrázok je ľahšie čitateľný, vieme si ho okamžite s niečím spojiť a to nám v sekunde vytvorí prvý dojem, ktorý môže byť zavádzajúci. Fotka tak kradne príležitosť textu, ktorý by inak prvý dojem spraviť mohol a hlavne mal. Pozrieme sa na fotku a už je neskoro...

"Poď sem, rýchlo poď sem!" kričí na mňa kolega personalista. "Pozri na tohto týpka, akú fotku si dal do cévečka!". Prichádzam ku kolegovmu stolu a už z diaľky vidím čierno-šedú škvrnu. Je to on - kandidát do najnovšieho hororu Alfreda Hitchcocka bez potreby návštevy v maskérni. Ideálny kandidát. Pred očami sa mi zjaví spomienka na film Psycho a zrazu mám uprostred bieleho dňa strach. STOP. Som predsa profesionál. Fotku sa snažím ignorovať a prečítam si životopis. Je dobrý (až na tú strašnú fotku) a spadá do kategórie - zavolať na pohovor. "Za mňa áno", vravím kolegovi. "Dobre" odpovie, lebo sa ma zrazu bojí... O pár dní neskôr: "Tak ako, kedy máme Psycho pohovor?" pýtam sa kolegu. "Jáj, som ti nehovoril. Nakoniec som ho nepozval. Prišli iné, podobne dobré životopisy, z ktorých nešiel strach, a mohol som vybrať len 10 do prvého kola" pochoval navždy túto konverzáciu kolega personalista, tak ako zbytočná fotka šance dobrého kandidáta.

"Mal si pravdu" vraví kamarátka od nás zo severo-východu Bratislavy. "Pravdu v čom?" pýtam sa prekvapene. "No, s tou fotkou v životopise, že tam nepatrí" dopĺňa svoj úvodný komentár. "Aha, a čo sa stalo?" sadol som si a hlavou mi prebehlo naše nedávne pracovné stretnutie, kde som ju pripravoval na pracovný pohovor. Spomenula, že životopis už poslala a dala tam aj fotku, lebo veď všetci ju tam majú a aj vzory na webe sú väčšinou s fotkou. Mojou teóriou z praxe som ju vtedy zneistil, ale verila, že to nebude jej prípad. "Bolo to celé zlé. Pohovor bol s dvomi chlapmi. Do cévečka som si prirodzene dala svoju najlepšiu fotku, vieš, tú kde vyzerám ako Emma Stone. Vošla som do dverí a na oboch bolo hneď vidieť, že čakali tú babu z fotky. Tvárili sa, akoby som ich sklamala a nieslo sa to celým pohovorom. Ja som, samozrejme, bola tiež mimo, lebo ma ich prvotná reakcia úplne vykoľajila. Pohovor nebol dlhý, ale mne pripadal ako večnosť. Tú kravinu s fotkou už nikdy neurobím!" Neurobila. O pár týždňov neskôr sa dostala na pohovor do firmy, kde vsadila na kvalitný text v životopise a osobný prvý dojem priamo na pohovore. Fotka dostala šancu až neskôr - bola z prvého "tímbildingu" v novej práci.

"Nevstúpiš dvakrát do tých istých dverí". Nie preto, že nemôžeme, ale preto, že sa to nedá. Ak dostaneme príležitosť vstúpiť do dverí k lepšej budúcnosti, na chvíľu zastavme a zamyslime sa nad maličkosťami, ktoré robia veľký rozdiel. Fotky patria na Instagram, nie do životopisu.